Časté otázky k vodíkovej vode

Vodíková voda alebo voda bohatá na vodík (známa aj ako voda obohatená vodíkom, voda so zvýšeným obsahom vodíka) je jednoducho úplne normálna voda (H2O), ktorá obsahuje rozpustený plynný vodík (H₂). Bežná je napríklad voda sýtená oxidom uhličitým, čiže obsahuje rozpustený plynný oxid uhličitý (CO₂). Alebo kyslíková voda, ktorá obsahuje rozpustený plynný kyslík (O₂). A podobne existuje aj voda, ktorá obsahuje rozpustený plynný vodík.

Skúste si predstaviť vodíkovú vodu ako vodu, ktorú by ste prebublali plynným vodíkom z tlakovej fľaše. Sú aj iné spôsoby na prípravu vodíkovej vody, táto metóda vám však pomôže pochopiť podstatu vodíkovej vody. Je to jednoducho voda, ktorá obsahuje rozpustený plynný vodík.

Áno, je veľmi výbušný. Vodík má veľmi vysokú hustotu energie. Ak je však plynný vodík rozpustený vo vode, výbušný nie je, rovnako ako nie je výbušný ani strelný prach rozmiešaný vo vode. A aj keby bol vo vzduchu, je horľavý iba pri koncentrácii nad 4,6 %, preto v súvislosti s vodíkovou vodou si netreba robiť žiadne starosti ohľadom horľavosti či výbušnosti vodíka.

Molekula vody má dva atómy vodíka, chemicky viazané s atómom kyslíka. Je to niečo iné, ako molekula plynného vodíka (H₂), ktorá pozostáva iba z dvoch navzájom spojených atómov vodíka.

Príklad: na život potrebujeme kyslík (O₂), prečo ho potom nezískavame pitím vody, H₂O? Je to preto, lebo kyslík je chemicky viazaný v molekule vody. Potrebujeme plynný kyslík (O₂), ktorý je dostupný, ktorý nie je zviazaný s inými atómami alebo molekulami. A podobne, aby sme mohli využiť plynný vodík (H₂) rozpustený vo vode, musí byť v neviazanej podobe, Musí byť dostupný, aby mohol mať liečebné účinky.

Preto voda nie je výbušná, ani nehorí, a to napriek tomu, že obsahuje vodík, ktorý je horľavý, a kyslík, ktorý oheň potrebuje, aby mohol horieť. Vodík a kyslík sú navzájom zviazané do molekuly vody (H₂O). Preto je voda nehorľavá – dokonca ju používame na hasenie požiarov.

Okrem toho, v podstate všetko má v sebe vodíkové atómy, tieto atómy vodíka sú však chemicky viazané s inými atómami alebo molekulami. Napríklad molekula vody má dva atómy vodíka, ktoré sú chemicky viazané s kyslíkom. Alebo molekula cukru ako glukóza obsahuje 12 atómov vodíka, tie sú však všetky viazané na iné atómy uhlíka a kyslíka.

Vodík preukazujúci liečivé účinky, ktorý je prítomný vo vodíkovej vode, je k dispozícii ako rozpustený vodík vo svojej dvojatómovej podobe (tzv. molekulárny vodík).

Ak je voda bohatá na kladné ióny vodíka (H⁺), vtedy je skutočne kyslá. V tomto prípade však hovoríme o neutrálnom plynnom vodíku (H₂), ktorý pozostáva z dvoch navzájom zviazaných atómov vodíka.

Možno znie pojem „vodíková voda” mätúco, pretože zvyčajne uvažujeme o vodíku (v skutočnosti o vodíkovom ióne, H⁺) ako o kyslej látke, a to je v podstate definícia pH. Písmeno p predstavuje latinské slovo potentia (matematický exponent, v tomto prípade logaritmická funkcia), a H (lat. hydrogenii) znamená vodíkový ión, čiže iba protón, bez elektrónu. Takže pH doslova znamená logaritmickú koncentráciu vodíkových iónov.

Ak však hovoríme o „vodíkovej vode” máme na myslí neutrálny dvojatómový alebo molekulárny vodík, ktorý je rozpustený vo vode.

Voda má chemický vzorec H₂O, peroxid vodíka má chemický vzorec H₂O₂. Keď ich porovnáme, obsahuje naviac atóm kyslíka, nie atóm vodíka. Takže pridaním vodíka sa nemôže vytvoriť peroxid vodíka. Faktom je, že plynný vodík sa neviaže ani nereaguje s molekulami vody, jednoducho sa vo vode iba rozpustí.

Nevytvára nejakú novú molekulu, ako napríklad H₄O, ktorú by v skutočnosti ani nebolo možné chemicky vytvoriť. Vodíková voda a peroxid vodíka sú úplne odlišné látky.

Je pravda, že vodík nie je veľmi rozpustný vo vode, keďže je to neutrálna, nepolárna molekula s rozpustnosťou iba 1,6 mg/l. Ak si však uvedomíme, že molekulárny vodík je najľahšia molekula vo vesmíre, mali by sme porovnať počet molekúl a nie počet gramov.

Napríklad, ak by jedna molekula vážila povedzme 2 mg (čo je nereálna hodnota, použitá iba pre názornosť), potom ak by sme mali v jednom litri vody iba jednu takúto molekulu, získali by sme 2 mg/l, ale stále by sme mali iba jednu molekulu. Na porovnanie, vitamín C (176,2 g/mol) má hmotnosť 88 krát vyššiu ako plynný vodík (2 g/mol).

Vodíková voda v koncentrácii 1,6 mg/l by preto mala viac „antioxidačných“ molekúl, ako 100 mg vitamínu C, pretože v 1,6 mg vodíka je viac molekúl ako v 100 mg vitamínu C. Čiže 0,8 mmol plynného vodíka v porovnaní s 0,6 mmol vitamínu C.

Čo je však dôležitejšie, stovky vedeckých štúdií jednoznačne ukazujú, že tieto koncentrácie vodíka sú účinné.

Áno, začne ihneď z vody unikať, ale nie je to tak, že sa z nej ihneď vytratí. V závislosti od povrchu, premiešania, atď. plynný vodík môže ostať vo vode aj niekoľko hodín alebo dlhšie, kým klesne pod terapeutickú úroveň.

Je to podobné ako sýtená voda alebo sóda, ktorá obsahuje plynný oxid uhličitý (CO₂). Ten z nej pomaly uniká, preto je najlepšie vypiť vodu čo najskôr, ešte než „vyprchá“.

Rovnakú otázku si kladú vedci a odpoveď na ňu je stále predmetom skúmania. Štúdie u ľudí vo všeobecnosti uvádzajú dávky približne 1-3 mg H₂, pričom tieto dávky ukazujú štatisticky významné prínosy. Takže ak má vaša voda koncentráciu 1 mg/l (čo zodpovedá množstvu 1 ppm = 1 častica na milión), potom dva litre vody vám poskytnú 2 mg H₂.

Aj keď účinná koncentrácia môže byť pre niektoré osoby a niektoré ochorenia nižšia prípadne vyššia, pri takýchto dávkach boli zaznamenané prínosy.

Možno áno, možno nie… na terapeutický účinok je samozrejme potrebná určitá minimálna dávka, ktorá je u jednotlivých ľudí individuálna. Čo je však dôležité: zdá sa, že sa vodíkom nemôžete predávkovať, pretože sa neukladá v tele – jednoducho ho vydýchnete.

V mnohých prípadoch je účinok jednoznačne závislý od dávky, v zmysle čím viac atómov vodíka, tým lepší alebo vyšší efekt. Sú aj mnohé neoficiálne správy, ktoré naznačujú, že konzumácia väčšieho množstva vodíka môže priniesť ešte viac výhod. V tejto oblasti je však potrebný ďalší výskum.

Áno. Plynný vodík sa ukázal ako veľmi bezpečný pri koncentráciách niekoľko sto razy vyšších, ako sú dávky používané na liečbu. Tu je niekoľko príkladov:

Bezpečnosť vodíka bola prvý raz preukázaná v neskorých 1800-tych rokoch, kedy bol plynný vodík použitý na lokalizáciu strelných rán v črevách. Tieto správy ukázali, že nikdy neboli pozorované nejaké toxické účinky alebo podráždenia, a to ani v prípade tých najcitlivejších tkanív.

Ďalším dobrým príkladom bezpečnosti plynného vodíka je jeho použitie v hĺbkovom potápaní od roku 1943 (vo veľmi vysokých koncentráciách), aby sa zabránilo dekompresnej chorobe. Štúdie neukázali žiadne toxické účinky vodíka použitého v koncentrácii 98,87 % H₂ a 1,26 % O₂ pri tlaku 19,1 atm.

Okrem toho, plynný vodík je prirodzený pre telo, pretože po konzumácii potravy bohatej na vlákniny môžu naše črevné baktérie vyprodukovať litre vodíka denne (čo je ďalší prínos konzumácie ovocia a zeleniny).

Stručne povedané, plynný vodík je pre naše telo úplne prirodzený. Nie je to nejaká cudzia alebo neprirodzená látka, ktorá môže byť syntetizovaná iba v chemickom laboratóriu.

Prvé medicínske použitie plynného vodíka bolo v roku 1798, na zápaly a pod. Medzi vedcami však vodík nebola nijako populárna téma, až do roku 2007, kedy v prestížnom časopise Nature Medicine vyšiel článok skupiny okolo Dr. Ohtu o výhodách vodíka.

Zásaditá voda nie je pufer a má nízku alkalitu. Ako taká nemôže neutralizovať veľa kyseliny. Mnohí ľudia videli, že už malé množstvo sódy dokáže poľahky znížiť pH niekoľkých litrov zásaditej vody.

Už jedna lyžička jedlej sódy (uhličitanu sodného) dokáže neutralizovať rovnaké množstvo kyseliny ako 10 000 litrov zásaditej vody s hodnotou pH 10, čo je hlavný dôvod skepticizmu lekárov v prípade „zásaditej ionizovanej vody“.

Jednoducho až do roku 2007 sa nevedelo, že za prínosom tejto vody je rozpustený plynný vodík.

Hodnota pH zdravej krvi sa pohybuje v rozmedzí 7,35 až 7,45. Hodnota pH krvi je prísne regulovaná. Vo fyziológii, ak má niekto pH krvi 7,1 už sa o ňom hovorí, že má acidózu, aj keď pH 7,1 je v skutočnosti ešte v alkalickom rozsahu stupnice pH. Vo veľmi zriedkavých prípadoch mali ľudia skutočne kyslú krv (pH <7,0).

Ak hodnota pH krvi klesne pod 7, organizmus to dlho nevydrží. Preto prakticky každý chorý človek má v skutočnosti zásadité pH krvi, aj keď niektorí môžu mať acidózu. A podobne, niektoré choroby môžu spôsobiť alkalózu (zvýšené pH krvi). Je to choroba, ktorá spôsobuje zmeny v pH krvi – príčinou choroby nie je zmena pH krvi.

Samozrejme, nízka hodnota pH môže spôsobiť vážne poškodenie organizmu a musí byť rýchlo napravená.

Nie. Dr. Otto Warburg síce robil výskum rakoviny a zaznamenal jednoduchý postreh, že hneď ako sa bunka stane rakovinovou, začne sa spoliehať v otázke svojej energie na glykolýzu, čo vedie k vyššej produkcii kyseliny.

Ale nedostal Nobelovu cenu za preukázanie, že rakovina nemôže prežiť bez adekvátneho množstva kyslíka alebo v alkalickom pH. Jeho práca v skutočnosti ukazuje, že rakovine sa v kyslíkovom prostredí, ktoré je alkalické, darí rovnako dobre ako v hypoxických/anaeróbnych podmienkach (teda v prostredí s nedostatkom kyslíka).

V roku 1931 Otto Warburg získal Nobelovu cenu za svoj „za výskum úlohy cytochrómov v bunkovom dýchaní“, teraz známom ako cytochromoxidáza, ktorá prenáša elektróny na kyslík počas aeróbneho metabolizmu. V roku 1944 bol nominovaný na druhú Nobelovu cenu za objav a prácu na flavoproteínoch, používaných na dehydrogenačnú reakciu so svojimi koenzýmami.

Na udržanie normálnej hladiny pH krvi telo používa tieto tri hlavné spôsoby:

• pufrovacie komponenty (napr. bielkoviny, fosfáty, atď.)
• respiračnú sústavu (odstránenie CO₂)
• obličkový systém (vylúčenie alebo reabsorpcia uhličitanu HCO₃^–)

Ak sa kyselina dostane do tela alebo si ju telo vyprodukuje, je rýchlo neutralizovaná pufračnými zložkami krvi. Najdôležitejším pufrom je mechanizmus na báze hydrogénuhličitanu/kyseliny uhličitej. Oxid uhličitý (CO₂) sa rozpúšťa v krvi a vytvára kyselinu uhličitú (H₂CO₃), ktorá potom tvorí hydrogén-uhličitan (HCO₃^–, zásaditý pufer) a vodíkový ión (H⁺). Chemicky to opisuje rovnica CO₂ + H₂O ⇆ H₂CO₃ ⇆ HCO₃^– + H⁺.

To celú vec zjednodušuje, pretože v prípade, že pH krvi je príliš nízke (priveľa iónov H⁺), jednoducho pľúcami vydýchneme viac CO₂. Odstránenie CO₂ spôsobí, že skôr uvedená rovnica sa posunie doľava, čím sa zníži množstvo iónov H⁺, čo zase zvýši pH krvi. Preto hyperventilácia (zrýchlené dýchanie) môže mať za následok alkalózu (vysoké pH krvi) v dôsledku nadmerného odstraňovania CO₂.

A podobne, zadržanie dychu môže mať za následok zníženie pH, pretože v krvi sa rozpustí viac CO₂, čo posunie uvedenú rovnicu doprava s výsledkom zvýšenia počtu iónov H⁺. CO₂ je jednoducho  normálny vedľajší produkt metabolizmu. V skutočnosti vo všeobecnosti všetky potraviny, ktoré konzumujeme, sa štiepia na CO₂.

Dôležité je, že primárnym podnetom na dýchanie nie je potreba kyslíka, ale potreba odstránenia CO₂, aby sa nezvýšila koncentrácia vodíkových iónov H⁺ a neznížilo sa tak pH krvi. Vo všeobecnosti platí, že keď je telo uvoľnené, jeden nádych nám poskytne dostatok kyslíka približne na jednu minútu, a napriek tomu dýchame približne 12 krát za minútu na odstránenie CO₂.

Zdraví ľudia využívajú iba približne 5 % kyslíka vdýchnutého jedným nádychom. Ľudia s pľúcnymi ochoreniami často potrebujú prídavný kyslík, pretože nie sú schopní vdychovať ho v dostatočnom množstve. Neschopnosť vdychovať a vydychovať môže tiež viesť k zmenám pH krvi pre nemožnosť odstránenia CO₂, čo môže spôsobiť respiračnú acidózu.