Doba relaxácie ionizovanej vody

Článok z knihy Elektroaktivovaná voda

Publikované s láskavým súhlasom Euromultimedia Verlag a Auria, s.r.o. Viac informácií z oblasti vody a jej úprav si môžete prečítať v knihách Elektroaktivovaná voda 1 a Elektroaktivovaná voda 2.

Otázka: Ako dlho môžem piť aktívnu zásaditú vodu? Ako dlho je aktívna? Kedy stratí svoj úžitok?

Táto otázka sa týka trvania doby relaxácie, ktorá môže slúžiť ako kľúčový pojem pre elektroaktivovanú vodu. Ide pritom o dobu, počas ktorej si aktívna zásaditá voda udrží svoje antioxidačné vlastnosti. Po uplynutí doby relaxácie je to už iba zásaditá voda a nie aktívna voda.

Podľa Prilutského a Bachira (Electrochemically activated watenanomalous properties, mechanism of biological action, Moskva 1997) je doba relaxácie časové obdobie, počas ktorého možno v aktívnej zásaditej vode namerať nezvyčajne nízky redoxný potenciál. Závisí od lokality, vody, klimatickej situácie, je preto náročné stanoviť ju. V konečnom dôsledku sa nevyhneme empirickému meraniu.

Aktívna zásaditá voda má v porovnaní s kyslou aktívnou vodou, ktorá za priaznivých okolností vydrží celé roky, veľmi malú dobu relaxácie od niekoľkých minút až po niekoľko dní. Ide o takzvaný metastabilný stav. K tomuto indexovému parametru priamo prispievajú hydroxidové ióny a obsah vodíka. Závisí aj od druhu a množstva katiónov.

Najprchavejším parametrom sú atómy vodíka vznikajúce na katóde, ktorých antioxidačnú schopnosť možno preukázať napríklad redukciou oxidu volfrámového. Atómy vodíka sa veľmi rýchlo zlúčia na molekulárny (plynný) vodík H₂. Obe podoby sú veľmi silné antioxidanty.

Odkedy Sanetaka Shirahata (Shirahata et. al., Electrolyzed reduced water scavenges active oxygen species and protects DNA from oxidative damage. Biochem. Biophys. Res. Commun., 234, 269174, 1997) v roku 1997 objavil prítomnosť atomárneho vodíka v aktívnej vode a preukázal, že na úrovni DNA chráni pred oxidáciou voľnými radikálmi, vznikli rozličné hypotézy o tom, kde a ako dlho tieto atómy vodíka „parkujú“, skôr než sa zlúčia na plynný vodík. Dietmar Ferger napríklad zastával hypotézu takzvaných zásaditých nanominerálnych koloidov, ktorá nie je tak vyvrátená ako ani potvrdená. Citát: Ferger, Jungbrunnenwasser, Weil am Rhein, 2011, str. 71:

„Prakticky vzniká »elektrónový oblak«, ktorý obklopí a zviaže zásadité minerály a vodík. Takto sa nabije negatívne a aktivuje aj vodík, vznikne takzvaný »aktívny vodík«.“

Je otázne, či tieto vysvetlenia správania aktívnej zásaditej vody, ktoré patria skôr do oblasti hraničnej vedy, sú skutočne správne a vôbec potrebné. Pretože na vysvetlenie fenoménov podľa môjho názoru postačujú aj antioxidačné vlastnosti vody, ktorá je nasýtená iba plynným vodíkom.

Je to jednoznačne tak, že hlavný jav, zodpovedný za negatívny redoxný potenciál, je nasýtenie vodíkom. Ak klesne pomerne ťažko merateľný obsah vodíka, klesne aj redoxný potenciál (ORP). Je preto v konečnom dôsledku jedno, či určíme jednu alebo druhú hodnotu.

V prietokových ionizátoroch, v ktorých sa voda ionizuje v tlakotesnom elektrolytickom článku, vzniká v katódovej komore pretlak plynného vodíka, keďže za normálnych podmienok sa vo vode rozpustí iba maximálne 1 500 µg/l plynného vodíka, aj keď ho počas elektrolýzy vznikne podstatne viac. Preto sa pri výtoku vody z rúrky ionizátora vody tvoria bubliny plynného vodíka, ktoré po niekoľkých sekundách prejdú do atmosféry, pokiaľ nie sú vypité spolu s úplne čerstvou, ešte bublajúcou aktívnou zásaditou vodou.

S hrncovým ionizátorom, ktorý nie je tlakotesný, môže v katódovej komore vzniknúť aktívna voda úplne nasýtená vodíkom. K tvorbe bubliniek a vyšumeniu prebytku však dochádza už počas dlhšietrvajúceho procesu elektrolýzy.

Tak s hrncovým ako aj s moderným 9-elektródovým prietokovým ionizátorom som dokázal vytvoriť aktívnu zásaditú vodu s úplným nasýtením vodíkom ako aj vodu presýtenú vodíkom s obsahom až 1800 µg/l, ktorý však v priebehu minút klesne na úroveň normálneho nasýtenia.

Od čias výskumov, ktoré Shigeo Ohta začal v roku 2007, už sotva možno pochybovať o tom, že rozhodujúci podiel na antioxidačnom výkone aktívnej zásaditej vody má plynný vodík H₂ (pozri Ohta, S., Molecular hydrogen as a novel antioxidant: overview of the advantages of hydrogen for medical applications, Methods Enzymol. 2015;555:289-317).

Ide teda o to, zostrojiť ionizátor vody tak, aby sa pri hodnote pH ideálnej na pitie 8,5 až 9,5 vo vode rozpustilo podľa možnosti čo najviac plynného vodíka. V porovnaní s modelom spoločnosti Nihon Trim, ktorý používal Shirahata v roku 1997 a s ktorým v pitnej oblasti pH dosiahol obsah vodíka rádovo iba 200 až 350 µg/l, došlo medzi rokmi 2010 a 2015 k viac ako 5-násobnému zvýšeniu výkonu. Nové prístroje v podobe prototypov dosiahli už úplné nasýtenie vodíkom 1500 µg/l. Ďalšie informácie na tému nasýtenia vodíkom pozri pod heslom → voda bohatá na vodík.

Veľmi dôležitú úlohu dostáva predĺženie doby relaxácie zabránením vyšumenia vodíka. Pretože nie vždy možno čerstvo ionizovanú aktívnu zásaditú vodu ihneď vypiť. Tu sa ukazuje jednoznačná výhoda v kombinácii veľmi hustých materiálov ako ušľachtilá oceľ alebo hrubé modré sklo a horizontálnym skladovaním v chlade pri úplnom naplnení fľaše bez vzduchovej bubliny. Takto sme testovali nasledujúce materiály a po 19 hodinách horizontálneho skladovania (okrem krištáľovej karafy) v chladničke sme ich zmerali opäť:

Nádoba	Strata negatívneho ORP po 19 hod
Oceľová termoska 1 liter	3,77 %
Fľaša z hrubostenného modrého skla 2 litre	5,48 %
Oceľová termoska 0,5 litra	5,86 %
Fľaša z PET Coca-Cola, 1,15 litra	23,05 %
Fľaša z fialového skla Miron 1 liter	23,73 %
Fľaša z hnedého skla 1 liter	27,46 %
Športová fľaša z Al (vnútri povrch. vrstva)	29,83 %
Fľaša z tritanu 1 liter	37,29 %
Fľaša z polykarbonátu 1 liter	41,36 %
Karafa z krištáľového skla, otvorená, 2 litre	98,57 %

Jedna z najzaujímavejších otázok, ktorou sa intenzívne zaoberá okrem iných aj Hidemitsu Hayashi, jeden zo špičkových japonských bádateľov na tému aktívnej zásaditej vody, sa týka aktívneho vodíka. Na prednej línii frontu tejto oblasti skúma aj molekulárny biológ Sanetaka Shirahata. Nemecký biológ U. Warnke hovorí o „H mínus vode“ (zdroj: rozhovor v magazíne Praxis:natur 4/12).

Pod ním sa rozumie za normálnych okolností mimoriadne nestabilný anión vodíka H. Sotva možno zmerať rýchlosť, s akou odovzdá svoj prebytočný elektrón oveľa väčšiemu partnerovi v reakcii alebo prinajmenšom vodíkovému katiónu H⁺. Množia sa však indície, že vodíkové anióny by mohli dočasne parkovať pri silných zhlukoch katiónov, takzvaných minerálnych koloidov s pozitívnym vonkajším nábojom.

Teória týchto vodíkových minerálnych koloidov by o krok priblížila vysvetlenie zvláštneho správania aktívnej zásaditej vody. Pretože očividne je v nej spočiatku zhromaždených viac katiónov, ak si táto voda dokáže natrvalo udržať.

Hydroxidové ióny sú známe ako nie príliš prchavé, pretože nimi vytvorené chemické lúhy sú stabilné počas veľmi dlhého obdobia. Svoje prebytočné elektróny si zrejme udržia dlhšie a nemôžu byť výlučne zodpovedné za abnormálne nízky redoxný potenciál aktívnej zásaditej vody.

Vodík je však veľmi prchavý, preniká aj cez väčšinu skladovacích nádob. Ak počas elektrolýzy krátkodobo vzniknuté vodíkové anióny skutočne absolvujú „dobu parkovania“ u minerálnych katiónov, bolo by to logické vysvetlenie vypadávania katiónov v čase 0 – 36 hodín, ako to spravidla možno pozorovať.

Zaujímavé je, že určité minerály z bridlicových štôlní ako napríklad v nemeckom Nordenau si očividne dokážu udržať aktívny vodík bez toho, aby mali nezvyčajný redoxný potenciál. Príčiny zatiaľ nie sú z vedeckej literatúry zrejmé.

Späť k vašej otázke a moja skúsenosť po tisícoch meraní redoxných potenciálov: najväčší úžitok dosiahnete pri okamžitom vypití. Veľký úžitok v priebehu prvých troch hodín. Vysoký úžitok až 36 hodín. Dobrý úžitok až 48 hodín. Potom sa voda väčšinou elektrochemicky znormalizovala, ionizovaný prebytok minerálov sa viditeľne vyzrážal a voda je mäkšia. Ešte stále je to použiteľná pitná voda, použite ju však radšej na čaj alebo zálievku kvetín.