Článok z knihy Elektroaktivovaná voda
Otázka: Dokážu bunky vodu s malými zhlukmi molekúl vstrebať lepšie ako vodu s veľkými zhlukmi molekúl?
Nie. Toto tvrdenie, ktoré obhajcovia zásaditej aktívnej vody ako Dr. Robert O. Young často uvádzajú, je naivné („menšie sa tadiaľ dostane lepšie“) a vôbec nezodpovedá biologickým procesom.
Akvaporíny sú kanály v bunkovej membráne, cez ktoré sa voda dostáva do bunky. Všetky živé organizmy s bunkovou membránou, od jednobunkovej baktérie až po človeka, majú tieto kanály. → Zhluky molekúl vody (klastre) sú elektromagneticky usporiadané útvary dipólových molekúl vody (väzieb vodíkových mostov), ktoré sú však silnejšími elektromagnetickými a chemickými silami akvaporínov roztrhané, takže do bunky môžu vniknúť iba individuálne molekuly vody pekne usporiadané za sebou. Tento rozklad zhlukov na jednotlivé molekuly vody a ich usporiadanie je pre bunku životne dôležité, pretože inak by sa cez Grotthusov mechanizmus (preskok H+ cez väzby vodíkových mostov) posunul gradient protónov vo vnútri bunky a tým by sa zastavila výroba energie bunky.
Často sa vyskytujú tvrdenia, že aktívna zásaditá voda je voda s malými zhlukmi molekúl. V dôsledku nízkej stability väzieb vodíkových mostov však momentky z jadrovej magnetickej rezonančnej tomografie, ktoré majú predstavovať takéto zhluky molekúl, nemajú dôkaznú hodnotu. V tomto prípade nemožno dokonca vylúčiť ani istý vplyv meracej metódy. Napriek tomu však mnohí výrobcovia vydávajú na tieto vedecky otázne merania mnoho peňazí, s cieľom vyprodukovať pre marketingové oddelenie kúpne argumenty. Z pohľadu vedy je to vtip, takmer všetci však nasledujú stádo.
Existujú seriózne teórie o pamäti vody, čiže o dočasne stabilných zhlukoch molekúl vody. Tie však predpokladajú prítomnosť a pôsobenie síl, ktoré zabránia ustavičnému preusporadúvaniu dipólov molekuly vody, napríklad magnetické polia, nízke teploty alebo faktory tlaku. Najdlhšia teoreticky diskutovaná metóda stabilizácie pamäti vody predstavuje dobu 300 dní a teplotu 1 °C. Avšak pod fyziologickou teplotou 36,6 °C iba 24 minút (Vysockij V. I. a. i., Applied Bipophysics of activated Water, Singapore, 2009, str. 21). Počas prechodu do bunky cez akvaporíny sa však akákoľvek „pamäť vody“ spoľahlivo zničí. Preto v súvislosti s pitím vody nemá zmysel argumentovať „pamäťou vody“.
Istý druh pamäte vody však existuje aj pri telesnej teplote, prinajmenšom teoreticky. Tá je však už dávno prítomná vo všetkých fyziologických procesoch: žiarenie v infračervenom rozsahu, ktoré vychádza aj z nášho tela dobre vyhriateho na 37 stupňov, ovplyvňuje vodu vo svojich okrajových zónach na hydrofilné (vodu obľubujúce) prostredie a produkuje veľmi úzke hexagonálne zhluky molekúl, ktoré vylúčia všetky rozpustené substancie, takže v určitej tenkej zóne rozhrania vzniká istý druh destilovanej vody. Membrány našich telesných buniek však pozostávajú z lipidových (tukových) vrstiev, ktoré sú hydrofóbne, čiže odpudzujú vodu. Preto im nehrozí, že príjmom priveľkého množstva tej najčistejšej hexagonálnej vody by praskli. Bunková membrána pozostáva z akvaporínov, ktoré nechajú prejsť presne potrebné množstvo čistej vody a zo samostatných iónových kanálov, ktoré sa špecializujú na prenos minerálnych látok rozpustených vo vodných roztokoch v aktuálne požadovanej dávke.
Týmto by mala byť vaša otázka úplne zodpovedaná: voda s malými zhlukmi molekúl vzniká úplne bežne, pôsobením akvaporínov bunkovej membrány. Bez ohľadu na to, čo pijete, či už nejaký bláznivý energetický nápoj, materské mlieko alebo zásaditú vodu – cez akvaporíny prejde do bunky vždy iba podiel vody. Preto ani tak ľahko nedehydrujete, keď vypijete fľašu vodky, ktorá obsahuje iba 60 % vody. Problém spôsobí iba zvyšných 40 %, s ktorými sa musí vysporiadať vaša pečeň…
Celkom iným spôsobom sa z nápoja a potravy, ktorú skonzumujete, obslúžia iónové kanály. Iónové kanály nasávajú potrebné minerálne látky do bunky celkom inými spôsobmi. Ak však chcete liter vypitej vodky chudobnej na minerály nasledujúce ráno vykompenzovať litrom paradajkovej šťavy bohatej na minerály, vašej pečeni ešte stále dáva zabrať alkohol.
Aké je teda pozadie týchto táranín o zhlukoch molekúl? Čistý marketing výrobcov. Nemá žiaden vedecký základ. Zásaditú aktívnu vodu by ste mali piť z celkom iných dôvodov.
Aké sú teda skutočné príčiny, ktoré hovoria v jej prospech? Dosť veľa sa rozpráva o „prostredí“ intersticiálnej tekutiny v priestore medzi krvou, lymfou, črevom a cieľovou bunkou. Tu pomôže trochu abstrakcie: potrava (uhľovodíky) + kyslík + bunková elektráreň (mitochondrie) produkujú chemickú energiu (vodík) a odpadový plyn (CO2). Toto prostredie narúša najmä priveľa oxidu uhličitého (CO2), ktorý nemožno dostatočne rýchlo vylúčiť dýchaním (chemici možno nad touto populárnou abstrakciou zdvihnú obočie, no som vyučený novinár a naučil som sa pravdu vyjadrovať jednoducho).
Kľúčová otázka akéhokoľvek zdravého metabolizmu spočíva jednoducho v tomto: kam s odpadovým CO2? Možno si spomeniete, že tento problém má aj naša planéta a že z toho dôvodu sa stretávajú politici na klimatických konferenciách. Veru, naša planéta je tiež organizmus! Že ste to nevedeli? Žiaden problém – v súčasnosti sa to aj tak týka iba ďalšej generácie…). Odpad je zdravotným problémom všade. Ibaže v prípade odpadu v nás riešenie nemôžeme odsúvať na ďalšiu generáciu! Ak nedokážeme vyriešiť dominujúci problém metabolizmu CO2 v našom tele, ktorý dokážeme tak ľahko vydýchať cez pľúca ako náš hlavný detoxikačný orgán, čo sa potom stane napríklad s kyselinou octovou, ktorá vzniká z odbúravania alkoholu vo vodke? Kde sa táto kyselina nahromadí? Alebo čo sa stane s ešte horšou, anorganickou kyselinou fosforečnou, ktorú spolu s cukrom alebo pseudocukrom z kolových nápojov treba vylúčiť z metabolického systému? Paráda: máme na to dokonca až dve obličky!
Skutočne si myslíte, že vaše obličky sú na to stavané? Ako dlho ešte vydržia vaše nepitie vody?
Jedna časť obličiek produkuje stresový hormón adrenalín. Pri našom súčasnom životnom štýle ide na doraz. Až tak na doraz, že mnohí z nás – vrátane mňa – si ho už nedokážu produkovať v dostatočnom množstve. Každý vážne postihnutý alergik – ako ja – má preto vždy pri sebe injekciu s adrenalínom. Už vám svitá? Ako možno odľahčiť svoje obličky? Nuž prirodzene tým, že sa vyhýbame stresu. Super, ak to dokážete – ja som to doposiaľ nedokázal.
Keď však pijem zásaditú aktívnu vodu, znížim zaťaženie obličiek. Predídem tak kyselinám z potravy a nápojov. Pretože podľa Dr. med. Waltera Irlachera aktívna zásaditá voda je „perpetuum mobile odkyslenia“.
Vždy ide o to, aby sme pili dostatočné množstvo vody – nech už v akejkoľvek podobe, môže to byť aj pomaranč alebo hovädzí vývar. Akvaporíny v našich bunkách sú ako filtre: nevpustia dnu nič cudzie. Naše telo so svojimi hraničnými orgánmi jazyk, nos, pľúca a pokožka je však istým druhom Schengenského priestoru: vpustíme do neho pomerne veľa, kým začne reagovať alergiou alebo dávením.
Možno by ste chceli tento problém vyriešiť psychicky, pretože vás to intelektuálne viac oslovuje. Nuž, je to skutočne aj otázka prístupu. Ak si myslíte, že je jedno, čo pijete, žiaden lekár vám nemôže pomôcť, iba psychoterapeut.
Ale pozor: psychoterapeut nie je prísne strážené označenie povolania… Psychické problémy vznikajú podľa môjho názoru zväčša tým, že človek počuje v hlave toľko hlasov, že z toho nemožno odvodiť žiadne konanie, ktoré by ho posunulo ďalej. Akoby ste ako novinár robili rešerše, ale nikdy z nich neurobili článok. Ja som „iba“ novinár. Moja skúsenosť: nerozhodnosť po získaní všetkých faktov neprináša pekný život. Život vyžaduje rozhodnutia.
Rozhodli ste sa, že sa ma opýtate na „vodu s malými zhlukmi molekúl“ z ionizátora vody. Ja som vám odpovedal, o čo podľa môjho názoru ide: ide o pseudovedecký nezmysel. Pretože voda je omnoho rýchlejšia, ako akákoľvek technika na meranie zhlukov molekúl. To je overená veda! Zhluky molekúl vody nie sú stabilné, pretože sú to veličiny závisiace od okolia. Nikto z tých, ktorí vraj merali stabilné zhluky molekúl vody – a túto tému som rešeršoval veľmi dlho – neuvádza premenné okolia.
Merania nie sú nič iné ako milisekundové momentky bez relevantnosti pre niekoho, kto chce piť vodu. V priebehu zlomkov sekúnd po meraní po výstupe z ionizátora sa aktívna zásaditá voda zmení, pretože ihneď začína jej → doba relaxácie. Jej trvanie závisí od toho, ako rýchlo ju vypijete v originálnom stave po elektrolýze.
Pitím totiž vytvoríte pre vodu úplne iné reakčné prostredie, ako keď ju nalejete do otvorenej karafy. Chcete piť vodu radšej až vtedy, keď sa prispôsobila izbovému vzduchu vo vašom byte?
Odradí vás tento negatívny postoj k tvrdeniam výrobcov o malých zhlukoch molekúl od pitia zásaditej aktívnej vody? Pri všetkých ostatných výhodách, ktoré preukázateľne má? Potom buď prestaňte čítať túto knihu, alebo čítajte ďalej. Mám mnoho ďalších argumentov, o ktorých ste ešte nikdy nepočuli.
© Auria, s.r.o. Všetky práva vyhradené